Ramularia collo-cygni: rýchla smrť jačmeňa

Jednou z veľmi nebezpečných chorôb jačmeňa v daždivých rokoch je ramuláriová škvrnitosť jačmeňa. Je to choroba, ktorá sa u nás vyskytuje bežne už viacero rokov a spôsobuje veľké škody. Iróniou je ale fakt, že mnohí pestovatelia ju vôbec nepoznajú a ešte viacerí si ju mýlia s hnedou škvrnitosťou. V tomto článku sú uvedené najdôležitejšie údaje o patogénovi a o spôsoboch ochrany v poľnohospodárskej praxi.

Ramuláriová škvrnitosť sa vyskytuje najmä ako neskorá listová choroba, krátko alebo aj dlhšie po odkvitnutí. Jačmene decimuje v závere vegetácie a preto agronómovia, ktorí pravidelne nesledujú porasty aj po poslednom ošetrení, tieto zmeny ani nepostrehnú. Po prepuknutí plošnej infekcie má priebeh choroby pri vhodnom počasí rýchly spád. V roku 2010 v mnohých lokalitách choroba v závere vegetácie úplne zdecimovala ozimné aj jarné jačmene, ktoré sa dovtedy zdali byť zdravé a bez väčšieho výskytu chorôb. Zhruba týždeň po odkvitnutí sa však symptómy objavili na posledných listoch a v priebehu 7–10 dní bol porast zničený a predčasne dozrieval bez listovej plochy, ktorá bola v tom čase pre úrodu kľúčová. Priebeh choroby bol podobný ako pri epifytócii plesne zemiakovej, ktorá tiež dokáže zničiť porast zemiakov v priebehu niekoľkých dní.

Pôvodca

Ramuláriovú škvrnitosť jačmeňa spôsobuje huba Ramularia collo-cygni (RCC), pričom jej perfektné štádium dosiaľ nie je známe. V starších a aj mnohých novších publikáciách však chýba o nej akákoľvek zmienka. Dôvodom je fakt, že sa intenzívne objavuje a skúma iba zhruba posledných 10 rokov, napriek tomu že je známa už z konca 19 storočia. V priebehu 20. storočia sa problematike RCC z vedeckej komunity nevenoval takmer nikto, až v roku 1980 boli na jačmeni viacerými autormi pozorované škvrny neznámeho pôvodu. Aktuálny vedecký názov a detailnejší popis fruktifikačných orgánov bol popísaný až koncom 20. storočia. Takto bola RCC znovuobjavená a od tohto obdobia má jej výskyt a škodlivosť vzrastajúcu tendenciu.

V súčasnej poľnohospodárskej praxi je známa iba málo alebo vôbec. To ale neznamená, že má zanedbateľný význam, skôr naopak. Podľa pozorovaní (nielen) autora tohto článku sa na Slovensku vyskytuje celoplošne a patrí medzi najškodlivejšie choroby záveru vegetácie (po odkvitnutí) jarných aj ozimných jačmeňov. Uvedený slovenský názov je voľným prekladom inojazyčných názvov choroby a podľa názoru autora článku najlepšie odráža a vystihuje charakter a aj pôvodcu choroby.

Symptómy

Choroba podľa súčasných poznatkov napáda z kultúrnych druhov najmä ozimný a jarný jačmeň, teda spomedzi obilnín je úzko špecializovaná na jačmene. Symptómy na listoch začínajú ako drobné obdĺžnikové škvrny hnedej farby, často ohraničené chlorotickým haló. Chlorotické haló sa však tvorí iba na zelených listoch. Pre neskúsené ale dokonca aj skúsené oko sa symptómy RCC veľmi podobajú na spot formu hnedej škvrnitosti (Pyrenophora teres), s ktorou sa najčastejšie aj zamieňa. Škvrny RCC sa časom veľmi nezväčšujú, väčšinou majú v priemere niekoľko mm. Rapídne však narastá ich početnosť, takže v krátkom čase zachvátia celú listovú čepeľ a list usychá. Najťažšie bývajú poškodené posledné 2 listy a oste jačmeňa. Po zmene farby listov na žltú sa mení aj farba ramuláriových škvŕn, ktoré sú na uschnutých listoch nápadné ako čierne škvrny, bodky.

Sporulácia patogéna je veľmi nenápadná a býva pozorovateľná najmä na odumretých listoch. Presnú diagnostiku RCC komplikuje aj fakt, že na jačmeňoch sa vyskytuje súčasne s inými podobnými chorobami. Najväčšou komplikáciou je ale častý a súčasný výskyt fyziologických škvrnitostí rôzneho pôvodu (neznámy pôvod spojený s oxidačným stresom, fytotoxické poškodenie voskovej vrstvy listov niektorými fungicídmi a pod.), od ktorých je ramuláriová škvrnitosť niekedy na nerozoznanie. Preto je v praxi často veľmi ťažké s istotou určiť pôvodcu škvrny, najmä ak sú pestovateľovi k dispozícii iba okuliare či lupa. Niekedy je potrebný mikroskop alebo laboratórny skríning rôznymi metódami, resp. testami, vrátane rýchlych testov. Jedným z nich je metóda PCR, o ktorej informovali v čísle NP 12/2010 autori Gubiš a kol. z VÚRV Piešťany a iných pracovísk. Ak má pestovateľ pochybnosti o správnej diagnóze najmä pri prvých symptómoch, môže sa obrátiť na niektorého odborníka, príp. na pracoviská, kde s týmito metódami pracujú.

Vývojový cyklus choroby

Prítomnosť RCC bola diagnostikovaná na zrnách a aj listoch, ktoré nevykazovali žiadne symptómy. To dokumentuje fakt, že ak porast nevykazuje žiadne poškodenie alebo symptómy, neznamená to, že sa v ňom žiadny patogén nenachádza.

K rozširovaniu konídií patogéna dochádza za daždivého a teplého počasia, čo sú optimálne podmienky pre rozvoj choroby. Symptómy a sporulácia sa až do kvitnutia jačmeňa tvoria v spodnej časti porastu, na odumretých alebo odumierajúcich listoch, iba výnimočne na zelených listoch. Preto je RCC až do kvitnutia zákerne nenápadná a čaká skryto na svoju príležitosť, ktorá príde väčšinou po odkvitnutí. Spúšťačom masívneho nástupu je fyziologický stres, ktorý rastliny jačmeňa oslabí a RCC to okamžite využije a štartuje na zelené listy. K priamej parazitácii si pomáha aj tvorbou fytotoxínu rubelínu, ktorý spôsobuje hnedé až hnedočervené sfarbenie škvŕn.

Vzhľadom na to, že huba žije v porastoch jačmeňa skryto, bližšie poznanie infekčného cyklu priniesla až implementácia rôznych rýchlotestov, ktorá odhalila prítomnosť bezsymptómových latentných infekcií v porastoch. Podrobnejšie a presnejšie informácie sú pomerne nové, pretože sú známe až z posledných rokoch, najmä od roku 2004. Podľa týchto nových štúdií dochádza k prvým infekciám jačmeňa už na jeseň, za teplejšieho počasia. Bolo dokonca zistené, že infekcie prebiehajú aj cez zimu. Na listoch v tomto období nevzniknú nijaké symptómy a patogén na nich hybernuje až do nasledujúcej vegetácie. Na jar patogén nenápadne postupuje z najstarších na novšie listové poschodia a symptomaticky defiluje od obdobia kvitnutia. K najmasívnejšej tvorbe konídií dochádza tiež okolo kvitnutia, najmä za vlhkého počasia. Najťažšie bývajú infekciou postihnuté posledné 2 listy a oste. Z ozimného jačmeňa sa RCC rozširuje na jarný, príp. na iné obilniny, trávy a kukuricu. Z tohto pohľadu je burinný jačmeň a jačmeň myší významným rezervoárom infekcie.

Škodlivosť a význam

Význam choroby a aj jej škodlivosť je aj v podmienkach SR vysoký. Keďže napáda a decimuje porasty väčšinou po kvitnutí, likviduje listy jačmeňa v najcitlivejšej fáze, rozhodujúcej o kvalite a výške úrody. Logicky pri vyššom výskyte choroby dochádza k zníženiu množstva a aj kvality úrody. V mnohých prípadoch býva práve RCC dôvodom nedosiahnutia sladovníckej kvality jačmeňov. Mnohí pestovatelia sa často divia, prečo taký sľubný jačmeň nakoniec nebol sladovnícky.

Škodlivý potenciál RCC na úrode bol v pokusoch vyčíslený priemerne do 1 t/ha. Čo je ale z hľadiska kvality najhoršie, RCC rapídne zvyšuje podiel zŕn menších ako 2,5 mm a ovplyvňuje aj iné kvalitatívne parametre.

Možnosti ochrany

Tak ako ostatné choroby obilnín, aj RCC sa vo zvýšenej miere vyskytuje najmä v zlých osevných postupoch. Jej schopnosť rozširovania je však taká dobrá, že pri vhodných podmienkach decimuje jačmene bez rozdielu na históriu osevu. Preto aj v tomto prípade je na účinnú ochranu potrebné použitie fungicídov.

Pre správnu fungicídnu ochranu sú rozhodujúce 2 faktory:
1. Správne načasovanie aplikácie
2. Výber vhodného fungicídu

Podľa pokusov a skúseností najlepšie účinkovali fungicídy aplikované v neskorých fázach, v termíne T2 až T3 aplikácie. Konkrétne to boli termíny aplikácie do klasu, pri klasení resp. v období kvitnutia. Skoršie aplikácie na výskyt a škodlivosť RCC nemali výraznejší vplyv, pretože masívny výskyt choroby sa objavil až po kvitnutí jačmeňov, a to ozimných aj jarných. Preto sa v SR ukazuje ako najúčinnejšie neskoré fungicídne ošetrenie T2 až T3.

Pre voľbu vhodného fungicídu sú k dispozícii výsledky z množstva pokusov, z ktorých vyplýva, že medzi najúčinnejšie patria strobilurínové prípravky, resp. prípravky kde je jedna z účinných látok strobilurín. Jačmene sú všeobecne známe, že spomedzi obilnín je ich „úrodová odpoveď“ na strobiluríny najlepšia. V pokusoch bolo zistené, že zvýšenie úrody oproti neošetrenej kontrole sa pohybuje v intervale 10–15 %.

Foto: K. Hudec