Fyziologické škvrnitosti jačmeňa
Jačmeň je plodinou, na ktorej sa vyskytuje zvlášť pestrá paleta fyziologických škvrnitostí. Ich symptómy sa najčastejšie zamieňajú za symptómy hubových chorôb, najmä za hnedé škvrnitosti (P. teres, P. graminea, C. sativus), s ktorými sa veľmi podobajú. Preto treba k diagnóze pristupovať precízne, na základe detailov a nie iba povrchným vizuálnym zhodnotením listov.
Najfrekventovanejšia je klasická fyziologická škvrnitosť. Symptómy choroby postihujú iba listy, zväčša posledné štyri, vrátane zástavového listu. Poškodenie sa prejavuje spočiatku ako chlorotická drobná škvrnitosť. Škvrny sa neskôr rozširujú v plošnú nekrózu, ktorá môže presahovať aj veľkosť 1 cm. Škvrny môžu byť tmavé, vpadnuté, pripomínajúce helmintospóriovú škvrnitosť, alebo môžu byť difúzne, svetlohnedej farby, bez ostrých okrajov a bez ostrého prechodu zdravého a postihnutého pletiva. Rozsah škvŕn môže byť variabilný, pri silnejšom výskyte postihuje 30–60 % listovej plochy posledných troch listov. Straty na úrode, odvíjajúce sa od straty alebo zníženia výkonnosti asimilačnej plochy sa pohybujú pri silnom výskyte až na úrovni 10–20 %.
Pôvod fyziologickej škvrnitosti je dosiaľ neznámy a choroba je považovaná za etiologicky polyfaktoriálnu. Výskumné práce všetkých autorov poukázali na fakt, že nemá mikrobiálny pôvod a na vzniku symptómov sa nepodieľa nijaký druh mikroorganizmu. Dôvodom je pravdepodobne kombinácia nepriaznivých faktorov, ku ktorým je náchylnosť jačmeňa daná geneticky. Bolo totiž zistené, že na chorobu sú náchylné iba niektoré odrody. Ich citlivosť sa manifestačne prejavuje aj v odrodových pokusoch, kde v rokoch prirodzeného a vyššieho výskytu fyziologickej škvrnitosti možno vidieť veľmi markantné rozdiely.
Najväčší vplyv na vznik a prejav symptómov majú fyziologicko- environmentálne stresy. K najpravdepodobnejším z nich patria extrémne vysoké alebo extrémne nízke teploty, vysoká slnečná radiácia, vysoká koncentrácia polutantov v ovzduší, deficiencia a kombinácie deficiencie mikro a makroelementov, nesprávne použitie pesticídov, fytotoxicita pesticídov, apod.
Tieto faktory vedú k neparazitickému odumieraniu buniek, ktoré sa niekedy označuje aj ako neparazitická nekróza. Viaceré práce autorov smerovali k umelému vytvoreniu stresových podmienok pre rastliny jačmeňa, ale väčšinou sa skončili neúspechom a neboli schopné vyvolať typický vznik fyziologickej škvrnitosti. Vznik choroby je teda výsledkom zatiaľ neznámej kombinácie viacerých faktorov. Experimentálne bolo potvrdené, že náchylné genotypy pri vzniku škvrnitosti nadmerne produkujú vysoké množstvá O2 – a majú nízke hladiny oxidačného potenciálu.
Ochranné opatrenia
Možnosti ochrany sú obmedzené až žiadne, nakoľko vplyv komplexu abiotických a environmentálno-fyziologických faktorov v zatiaľ neznámej korelácii a kombinácii nemožno ani predpokladať a ani nijako ovplyvniť. Východiskom sa zdá byť nepestovanie náchylných odrôd, avšak fyziologická škvrnitosť sa nevyskytuje v každom roku a navyše náchylné odrody majú väčšinou vysoký úrodotvorný potenciál alebo dobrú sladovnícku kvalitu, vďaka čomu sa tešia obľube pestovateľov. Preto nemožno citlivé odrody automaticky zatracovať, nakoľko sa dopredu nedá predpokladať, či v nadchádzajúcej sezóne budú vhodné podmienky pre vznik symptómov.
Metódy ochrany sú zväčša nepriame, spočívajúce v optimalizácii podmienok pestovania všeobecne. Do toho balíka správnej agronomickej praxe možno zahrnúť všetky agrotechnické operácie, od kvalitného osiva, cez správne ošetrovanie počas vegetácie až po chemickú ochranu proti chorobám a škodcom. V praxi sa však fyziologická škvrnitosť často vyskytuje bez ohľadu na kondičný stav a agrotechniku porastu. V takýchto prípadoch nezostáva nič iné, len sa z zmieriť s vyššou mocou, proti ktorej je človek bezmocný.
Škvrnitosť jačmeňa vyvolaná génom rezistencie Mlo
Patogén: Blumeria graminis
Symptómy múčnatky môžu byť bizarné, najmä na odrodách jačmeňa nesúcich gén rezistencie Mlo, ktorý vyvoláva na jačmeni tzv. Mlo škvrnitosť. Jej symptómy sa veľmi podobajú na fyziologickú škvrnitosť, prípadne na helmintospóriovú škvrnitosť alebo na spot formu hnedej škvrnitosti. Pomôckou pri diagnóze môže byť jednak informácia o odrode – jej génoch rezistencie, ale najmä dôkladné prezretie viacerých listov. Na niektorých listoch sa predsa len na škvrnách objavuje jemný povlak múčnatky, čo je znakom čiastočného prekonania uvedeného génu rezistencie patogénom.
Ochranné opatrenia
V prípade správnej diagnózy nie je dôvod na paniku, pokiaľ sa múčnatka v jačmeni nezačne rozširovať, čo by znamenalo úplné prelomenie rezistencie. Pokiaľ ide naozaj o Mlo škvrnitosť a múčnatka sa v klasickej symptomatike neobjavuje, problém vlastne neexistuje, pretože je iba prejavom fungujúcej rezistencie proti patogénovi.
Hnedá škvrnitosť jačmeňa
Patogén: Pyrenophora teres, anamorfa: Drechslera teres, syn. Helminthosporium teres Po infekcii zo semena mladé rastliny môžu odumierať. Prvé príznaky sa tvoria už na vzchádzajúcich rastlinách vo forme svetlohnedých pásikov na hornej časti listov, neskoršie aj na listových pošvách. Pásiky sa prejavujú pozdĺžne, priečne aj šikmo a ich prekrývaním vzniká sieťovitá štruktúra príznakov, pričom časť pletiva okolo škvŕn je žltkasto chlorotická. Plevy sú po napadnutí sfarbené svetlohnedo, bez sieťovania, pričom huba prerastá až do semena. Intenzita príznakov závisí od odolnosti odrôd, takže pri odolnejších odrodách sa objavia iba malé hnedé škvrny bez sieťovitej štruktúry, iba so žltkastým olemovaním. Pri tzv. spot forme sa nevytvára sieťovaná štruktúra, ale iba hnedá škvrna, ktorá sa veľmi podobá na helmintospóriovú škvrnitosť, fyziologickú alebo ramuláriovú škvrnitosť. V sporných prípadoch môže diagnóze napomôcť mikroskopické vyšetrenie príznakov. Hnedá škvrnitosť na väčšine odrôd jarného a ozimného jačmeňa patrí k najrozšírenejším a najškodlivejším chorobám.
Hnedá prúžkovitosť jačmeňa
Patogén: Pyrenophora graminea, anamorfa: Drechslera graminea
Symptómy je možné pozorovať od odnožovania až do klasenia. K primárnej infekcii mycéliom dochádza už pri klíčení nenamoreného zrna, kedy vzniká systemická infekcia. Systemická infekcia je najškodlivejšia a vyskytuje sa najmä pri šľachtení jačmeňa. Dôsledky bývajú pri silno zamorenom osive pre rastliny často fatálne. Mycélium prerastá cez cievny systém a dosahuje priamo zárodky zrna. Ak dôjde k napadnutiu vegetačného vrcholu, rastlina môže odumrieť. Pri napadnutí koreňov sa objavujú príznaky podobné poškodeniu pri vyzimovaní.
Na listoch mladých rastlín sú prvé symptómy pozorovateľné v podobe malých bledých škvŕn, spočiatku nevýrazných. Škvrny sa postupne rozširujú od bázy listov smerom k vrcholu a vznikajú pozdĺžne pásiky. Počet pásikov na liste je rôzny, zvyčajne však 4–7. Postupne sa sfarbujú do hneda. Medzi jednotlivými pásikmi sa vytvára typická chlorotická zóna pletiva. Pletivo sa v mieste škvŕn trhá a listy ostávajú rozstrapatené. Silno napadnuté rastliny vytvárajú zakrpatené klasy, prípadne vôbec nevyklasia. Zrná vo vyvinutých klasoch sú scvrknuté, zhnednuté a nevyvinuté. Sekundárne infekcie sú menej škodlivé a na listoch sa objavujú hnedé pásiky v menšom počte. Hnedá prúžkovitosť jačmeňa je riziková najmä pri množení jačmeňa, prípadne pri nepoužívaní účinných moridiel najmä pri pestovaní silno infikovaného osiva.
Helmintospóriová škvrnitosť jačmeňa
Patogén: Cochliobolus sativus, anamorfa: Bipolaris sorokiniana, synonymum: Helminthosporium sativum
Helmintospóriová škvrnitosť sa môže vyskytovať na všetkých častiach rastliny. Prvé symptómy sa prejavujú odumieraním mladých rastlín. Na koleoptyle sa objavujú hnedé až čierne škvrny, v dôsledku čoho rastliny odumierajú ešte pred vzídeným, prípadne krátko po vzídení. Korene napadnutých rastlín hnednú a podliehajú rozkladu. V skorých rastových fázach je nápadné zakrpatenie infikovaných rastlín, ktoré intenzívne odnožujú. Na spodnej časti listovej čepele sa vytvárajú tmavohnedé škvrny, ktoré sa postupne rozširujú po celej ploche listu. Škvrny sú okrúhle až predĺžené, tmavohnedé. Na listových pošvách sa škvrnitosť vyskytuje zriedkavejšie. Na povrchu starších škvŕn patogén bohato sporuluje, čím sa vytvára olivové sfarbenie.
Listy pri splývaní škvŕn usychajú a rastliny predčasne dozrievajú. Škvrny sa vyskytujú i na kvetných častiach a na zrnách, na ktorých sčernie embryo. Škvrny sa tiež môžu objavovať na steble, hlavne v oblasti kolienok, pričom dochádza k praskaniu pletív a následnému zlomeniu stebla a poliehaniu rastlín. Pri infekcii koreňov a koreňového krčka dochádza k zakrpateniu klasov, prípadne k ich čiastočnej sterilite. Pri infekcii zŕn je silno potlačená aj ich klíčivosť. Helminstospóriová škvrnitosť na Slovensku škodí najmä ako pôvodca koreňových hnilôb a na zrnách. Škodlivosť na listoch jačmeňa je väčšinou zanedbateľná a jej výskyt býva nižší.
Ochranné opatrenia proti hubovým „hnedým“ škvrnitostiam jačmeňa
Významné miesto v prevencii má šľachtenie na rezistenciu a pestovanie odolnejších odrôd. Odolnosť jačmeňa proti Pyrenophora teres je podmienená jednak prítomnosťou dominantných génov rezistencie, ale aj produkciou antifungálnych látok. Ďalším dôležitým opatrením je dodržanie správneho osevného postupu, včasné zaorávanie strniska a rastlín z výdrvu, optimálna predsejbová príprava pôdy.
Pôvodcovia hubových „hnedých“ škvrnitostí jačmeňa prežívajú na rastlinných zvyškoch a sú prenosné aj osivom. Z hľadiska chemickej ochrany má preto veľký význam morenie osiva a taktiež foliárna aplikácia fungicídov. Primárne infekcie a prenos osivom potláčajú účinné moridlá registrované väčšinou proti hnedej škvrnitosti a prúžkovitosti. Spomedzi palety registrovaných foliárnych fungicídov je potrebné zohľadniť druhové spektrum patogénov a spektrum účinnosti vybraného pesticídu.
Dôležitým termínom na zamedzenie šírenia uvedených chorôb je najmä T1 termín aplikácie, v niektorých rokoch aj T2 termín.
Váš košík je prázdny.